Kto je Jozef Hollý?

Klavírny virtuóz, showman a spevák JOZEF HOLLÝ spája rôzne hudobné žánre (filmovú hudbu, klasiku, pop, jazz…).
Jedinečným spôsobom posúva pojem „klavír“ do nových dimenzií a zároveň bližšie k publiku. V rámci turné Jozefa Hollého si môžete vypočuť cez filmové skladby v modernej úprave, klasické skladby hudobných velikánov až po hity súčasnosti v klavírnom prevedení.

Koncerty Jozefa Hollého sú plné energie, emócií a úžasu. Umelcova hra na klavír je koncentrovaná energia, ktorá popiera všetky fyzikálne zákony. Získate pocit, že pod jeho prstami klávesy čoskoro vzbĺknu, rovnako ako pod vylúdenými tónmi nejedna umelecká duša.
Je sa na čo tešiť. Nenechajte si ujsť tento výnimočný večer a zážitok, na ktorý určite nezabudnete!

Zaujímavý životný príbeh Jozefa Hollého (zdroj ŠarmGlanc.sk)

Šťastena zariadila, že nie je mrzákom. Keby mu kosačka pred rokmi odsekla prsty, Jozef Holly (34) z Ružomberka by sa svojej hudobnej vášne určite musel vzdať.

Hudbu má v krvi, aj jeho otec je nadaný hudobník. Jozef začal brnkať na klávesoch prvýkrát v čase, keď sa jeho rovesníci ešte hrali s autíčkami a plyšovými hračkami. Mal štyri roky. Otec vtedy priniesol z pôjda starý zaprášený nástroj, ktorý sa vraj na klavír ani nepodobal.

„Doteraz neviem, čo to bolo. Mal pliešky a kladivko a vyludzoval zvuk, ktorý sa mi ako dieťaťu páčil. Hral som sa na koncertného virtuóza, aj keď si myslím, že som tým každému liezol na nervy,“ so smiechom spomína hudobník. Po krátkom čase sa naučil hrať jednoduché skladby a keďže od nástroja takmer neodchádzal, rodičia usúdili, že by z neho niečo mohlo byť. Ako šesťročného ho prihlásili do základnej umeleckej školy.
Za bielym krídlom

„Vyhrával som okresné aj krajské súťaže,“ spomína. Keď mal štrnásť rokov, prijali ho na konzervatórium. V tom období ho však hra na klavíri nebavila vždy. Tak ako iných chlapcov, aj Jozefa lákal futbal či poflakovanie s kamarátmi. „Občas som nad sebou potreboval aj pevnú ruku,“ priznáva. Ale vyplatilo sa.

„Na prvý koncert nikdy nezabudnem, hral som na bielom klavíri.“ Krídlo stálo v strede galérie s obrazmi. Jozef si len tak prehrával skladby, nikto z návštevníkov si ho nevšímal. Ale keď do miestnosti vstúpil školský zájazd, tínedžeri na neho upreli všetky oči. „Bolo to úžasné! Posadali si na zem okolo klavíra a počúvali ma namiesto toho, aby si prezerali obrazy, kvôli ktorým prišli.“

Keď dohral, zaznel potlesk a Jozefa obkľúčili prvé zástupy nádejných fanúšičiek. „Chceli odo mňa podpis, adresu aj telefónne číslo a na výmenu písali adresy aj ony mne,“ hovorí hudobník. Vtedy k Jožkovi pristúpila učiteľka hudby. Usmievala sa: „Vidíš, aj takto môže vyzerať sláva. Len na sebe musíš pracovať a dávať si pozor, lebo sa stávajú aj nehody.“

Rozzúrená kosačka

Žiaľ, nehoda na seba nenechala dlho čakať… V ten deň vládla v Jozefovej rodine pokojná atmosféra. Na návštevu k nim dorazili známi, ktorí mali namierené na chalupu. So sebou si zobrali aj veľkú motorovú kosačku. A keďže sa báli zlodejov, pre istotu ju umiestnili v kúte obývačky. „Ako správny chalan som sa o ňu hneď začal zajímať,“ hovorí Jozef.

Keď dospelí odišli z izby, špekuloval, ako ju naštartovať. Neodradili ho ani štyri neúspešné pokusy, ťahal za špagát štartéra, kým motor nenaskočil. Kosačka sa s rachotom rozbehla. V momente narobila v obývačke toľko dymu, že skoro nevidel na dvere. „Naplašil som sa a chcel som ju zastaviť. Ale ako?“

Oboma rukami ju chytil za pracovnú časť, prsty mal len niekoľko milimetrov od rozbehnutých nožov. Nedošlo mi, akú silu môžu vyvinúť, chcel som ich najskôr zastaviť rukami. Našťastie sa mi kosačka vyšmykla a dopadla na dlážku, inak by som si už nikdy nezahral…“

Krvavá skladba

Riskantne sa však k svojim prstom správal aj o niekoľko rokov neskôr. „Takmer mi padlo na ruky veko z klavíra. Keby som ich v poslednej chvíli inštinktívne neodtiahol, určite by mi ich dolámalo.“ Horšie dopadol priamo počas jedného z koncertov: „Mal som trochu dlhšie nechty ako zvyčajne. V zápale hry som si nevšimol, že sa mi necht zachytil medzi klávesy.“ Zacítil tlak a ostrú bolesť. Nič to, pomyslel si a pokračoval ďalej. „Chcel som dohrať skladbu, snažil som sa bolesť predýchať. Ale keď som zbadal rozmazané krvavé bodky na klávesoch, musel som koncert prerušiť.“

Na vlastnú päsť

Jozefova cesta za úspechom je občas kľukatá. „Skúšal som všeličo, len aby som mohol hrať. Bol som dokonca členom kapely, ale príliš mi to nevyhovovalo, tak som sa osamostatnil.“ Nebola to šťastná voľba. „Zrazu som zostal bez práce a bez peňazí,“ priznáva muzikant. Zarábal si, kde sa dalo, ale nedarilo sa mu, tak išiel skúsiť šťastie do nemeckého Mníchova. Tam pričuchol aj k práci, ktorá má od muzikantskej na hony ďaleko. „Umýval som podlahy, odhŕňal sneh a mal som na starosti aj upratovanie ubytovne. Práve som drhol schody, keď som spoza dverí začul hrať niekoho na violončele. Bolo mi smutno.“ Keď hudba stíchla, otvorili sa dvere a na chodbu vyšiel muž.

„Videl ma so slzami v očiach. Prekvapene sa na mňa zahľadel. Muži predsa neplačú. Pochopil ma, až keď som mu povedal, že som klavirista, ktorý vymenil nástroj za špinavý mop. Povzbudil ma a povedal, že som ešte s hudbou neskončil…“

Jozefova kariéra sa po čase naozaj sľubne rozbehla. Balí na klavír aj ženy? „Samozrejme, že sa to dá. Dokonca mám niekedy pocit, že sme pre fanúšičky príťažlivejší ako rockoví muzikanti. Aj mne sa občas stalo, že mi dáma pri bare podsunula kľúče od svojej hotelovej izby, iná sa mi zasa snažila zaplatiť drink, ďalšia ma čakala pred dverami izby.“ Lákavú situáciu však podľa vlastných slov nikdy nevyužil. „Nerobím to. Navyše som bol vtedy šťastne zadaný…“