Machu Picchu, jeden zo siedmych divov sveta. To jediné svietilo v mojej hlave zvedavosťou ešte pred odchodom do Peru. Počula som o tom, videla obrázky a deti majú ešte dodnes na stene zarámovaný plagát s mapou Machu Picchu. Jediné, o čom som niečo málo vedela a videla pred mojim odchodom za dobrodužstvom Južnej Ameriky.
Autobusom som ráno prišla na železničnú stanicu, odkiaľ nás Perutrail odviezol do mestečka Aqua Calliente. Cesta vlakom bola ako v rozprávke. Okná z bokov a aj zhora umožňovali precítiť okolitú prírodu. Rieka popri vlaku, terasy v skalách, vtáci, modré nebo. Stačilo byť ticho, a nechať, aby sa moja duša cez oči nasýtila z tej krásy.
Príchod do mesta bol v kontraste s jednoduchosťou prírody. Bolo rušné a ruch rástol príchodmi nových turistov. Ja som sa však v rade na autobusy veľmi rýchlo dostala na cestu k miestu, okolo ktorého ten ruch vzniká. Serpentíny smerom nahor, poľná a úzka cesta, napínali moju zvedavosť pred každou zákrutou. Konečná, vystupujem. Po kontrole vstupenky pomaly stúpam po kamennej ceste. Dýcha sa mi ťažko. Nadmorská výška 2500 metrov. Vôbec nie vysoko, ale predsa sa strmý výstup premieta do sťaženého dýchania. Posledné schody a som tu. Wau. Bože. Asi tak ako tieto dve slová, reagovalo moje telo pocitmi. Opísať hlbšie? Sloboda, voľnosť, letiaci vták. Stála som na okraji a podo mnou ruiny mesta. Všade vôkol majestátne hory. Pohľadom som preciťovala nekonečno. Výhľad nemal konca a ponúkal hory, amazonskú džunglu, tajomstvo mesta, ktoré úplne odrezané zaniklo bez uchovania akejkoľvek písomnosti o svojej existencii.
Všetci boli ticho alebo šeptali. Prirodzene, bez upozornenia,  miesto v každom vyvolali rešpekt, úctu. Prechádzajúc časťami mesta som si v hlave domýšľala, k čomu miesta slúžili a tvorila si vlastnú víziu. Nemala som chuť počúvať sprievodcu a ani si nič o Machu Picchu čítať. Stíchla som a nechala pocity pracovať ako navigáciu. Ak niekto má problém prežiť stav meditácie, tak toto miesto vás spojí dokonalo. Tam nejde sedieť a nezažiť úplné vnútorné spojenie, neprecítiť pokoru a neotvoriť srdce prírode. Cítila som sa v bezpečí, obkolesená silou, v ktorej som sa nebála uvoľniť a spočinút. Nebolo pre mňa dôležité, aké známe toto miesto je, alebo nevzniklo nutkanie dozvedieť sa o ňom veľa faktov. Chcela som iba sedieť a sedieť a splývať s tou krásou, byť jej súčasťou. Čítať, učiť sa, kresliť, opisovať…. to všetko je málo. Každé miesto má svoju energiu, ktorú opísať znamená, zničiť pravdu nedokonalými slovami. Energiu miesta opísať neviem, ale stálo to za to. Ďakujem ti pachamama a pachapapa🙏
S úctou a láskou
Martina