život píše tie najkrajšie príbehy. Filmy podľa skutočnej udalosti sa ma dokázali často dotknúť veľmi hlbko. Včera mi moja priateľka z klubu poslala link na film “Zázraky z neba”.

Link: (https: //gloria.tv/video/AqhLH9xAhURw4kUZxW7GGRZu7).

Prišiel ku mne ako zázrak. Pomohol mi pochopiť, čím si teraz prechádzam a zmenu, ktorú v sebe cítim.

Vyrastala som v rodine, kde obaja rodičia mali silno veriace mamičky. Zo strany mojej mamini však prišlo u babky k zablokovaniu viery zo strachu, počas obdobia komunizmu. Babička zomrela na Alzheimera a  Parkinsona. Pamätám si, ako bola vždy starostlivá a bolo pre mňa až ponižujúce ju počas choroby prebaľovať a rozprávať sa s ňou aj napriek tomu, že ma nepoznávala. Ja sama som nikdy nebola pokrstená a napriek silnému náboženskému zázemiu, som vyrastala ateisticky. Vždy som však rešpektovala svoju rodinu a to ako to majú. Nikdy som nepociťovala potrebu, mať to ako oni. Život som brala ako to, čo je treba a musí sa. Neplač, zapoj všetko a bojuj aj s nepriazňou osudu. Plačom sa nič nezmení. To boli moje motivačné slová. Bolesť som prehryzla. Nároky spĺňala. Ako roky šli, život prinášal ťažšie skúšky, bolesť bola väčšia, postupovala som stále rovnako. Vstala, zaťala zuby, išla. Čo som cítila? To som si vtedy nedovolila uvedomiť. Verila som si, že všetko, čo mi život prinesie, zvládnem. Verila som si. Ak sa objavil strach? Išla som oproti a prekonala som ho. Bolo ťažko, motivovala som sa, že to zvládnem, hlavne nech nikoho nezaťažujem. Prah bolesti bol nižší a nižší. Stávala som sa nectilivejšia, ale výkonnejšia, aby som mohla kráčať ďalej. Všetkým, ktorým som necitlivým správanímm ublížila, mi boli zrkadlom toho, ako som ubližovala sama sebe. Až z odstupom času som pochopila, že iba to, ako som sebe dokázala ublížiť, som dokázala ublížiť aj iným. Bola som na seba tvrdá, vyžadovala som od seba, bola som prísna na seba, trestala sa. A takto som to mala aj voči iným. Spustilo sa autoimúnne ochorenie, ktoré som ignorovala a počúvala iba lekárov, ktorí však tiež nevedeli, iba prejavy potláčali. Až prišlo pred 4 rokmi v priebehu 6 mesiacov toľko udalostí, toľko bolesti a toľko strachu, že som nedokázala strachu čeliť, bolesť prekusnúť a nabrať silu vstať a kráčať ďalej.

Vtedy som nechcela žiť. Obrátila som hore a prosila, aby to skončilo.  Zoslabla som. Zoslabla som tak veľmi, že pokora, ktorú som hlboko v sebe cítila, bola tak silná, že ma to otvorilo. Videla som ľudí, situácie, informácie, ktoré som vnímala úplne inak. Moja viera v seba zmizla. Veta Sokratesa “Viem, že nič neviem”, najlepšie vystihovala moje vnútro. Otvorila sa myseľ, ako hrádza a vyplavila všetko, čo som schovávala a potláčala. Precítila som, že to nefunguje a moje presvedčenia boli síce zapísané v mojom tele, ako návyk, ale myseľ pochopila, že túto silu strácam. Upadla som do apatie, izolácie, vyhýbala sa ľuďom, rodine. Nevidela som, kam kráčať a aký by to malo zmysel. Chvíľu bol pokoj a bola som schopná vstať, ale bez motivácie k životu. Do života prišla depresia, úzkosť, strach. Návšteva psychiatra nepomáhala. Rozprávanie s ním nemenilo pocity tela, iba som som sa vyprázdnila z myšlienok a tie znovu v hlave do ďaľšieho sedenia vznikli. Bol to nekonečný ping-pong. Hľadala som paličku, aby som sa mohla oprieť a kráčať ďalej. Navštevovala workshopy, semináre a hľadala niečo, čo by mi pomohlo pochopiť, prečo sa mi to všetko stalo, dalo silu ísť ďalej a ukázalo svetlo kam.

Prešla som si duševnom – duchovnom, žila veľa konceptov. Verila veľa inštruktorom, majstrom. Po strate viery v seba, som totiž nemala nič iné v zálohe.

OSHO povedal: “je jedno , čomu veríte a máte rád, ale robte to na 100%”. Tak som žila. Úplne v presvedčení mojej viery v seba a toho, čo mi bolo výchovou, školou, okolím dané ako vzor, inak povedané ako program správania sa na situácie. Situácie som žila podľa toho, ako sa to má, je to správne. Nedovolila som si žiť tak, ako som to cítila. Bála som sa byť sama a iná. To som pochopila až teraz, kedy si to dovoľujem žiť tak, ako to mám a potrebujem a denne prekonávam strach z individuality a toho, že kráčam sama. Veľmi mi v zlomovom období pomohol Majster Zen Hua Yang. Jeho cvičenie ma dýchaním uvoľnilo, spojilo, v tele prišiel pokoj a začala sa upokojovať myseľ. Z tohoto prostredia prišli nové rozhodutia, nové priority, komunikácia pocitov, komunikácia hraníc toho, ako to mám, komunikácia mojej novej sebahodnoty. Za toto patrí veľká vďaka Zuzane Mitošinkovej, ktorá ma k nemu priviedla. Silnela som, púšťala strachy, a ako som sa spájala ja, spájala som sa s okolím. Tento rok v októbri prišiel silný pocit, že treba aj poslednú paličku, môjho majstra, pustiť  a kráčať sama. Dospela som, dozrela.

Dostala som druhý dych, život ma ešte v niečom potrebuje, preto som tu. Už nepotrebujem vedieť zmysel môjho bytia. Toto nehľadám. Zmysel je, že vďaka všetkému, čo sa stalo, precítila som hlbokú vďaku za tieto lekcie, vedela som si odpustiť tvrdosť, prísnosť, dokonalosť voči sebe a odpustiť všetkým, ktorí mi ublížili a poprosiť o odpustenie tých, ktorým som ublížila ja. Toto “kajanie” bolo tak hlboké, úprimné, že ak hovorím, odpustiť v srdci, nedá sa ten pocit opísať, ale viem, že keď sa tak stalo, vedela som, čo to bolo. Nepotrebovala som vysvetlenie zvonku, ani utvrdenie, že to bolo ono.

Po fáze odpustenia, poďakovania som spomalila. Ešte viac. Stíšila sa, ešte viac. Milovala samotu (nie izoláciu) ešte viac.

A z toho ticha to prišlo. Z čista jasna. Potrebujem ísť znovu do Brazílie, k John of God. Pred dvoma rokmi chorá som tam išla, veľmi mi pomohli, ale vtedy som nebola schopná pochopiť úplnú hĺbku toho, čo sa tam udialo. Prišla som vtedy ubolená, pokorená. A ako staré indiánske porekadlo hovorí: “veci sa opakujú, pokiaľ nepochopíš”, tak idem znovu. Pridáva sa zopár priateliek na našu duchovnú cestu, na miesto spirituálnej nemocnice.

Viem, že je to miesto, kam mám ísť. Nepotrebujem vedieť prečo. Budúcnosť už neriešim, lebo som sa naučila, že ak som budúcnosť chcela mať nejakú, a pod kontrolou, stálo ma to veľa síl, tlačenia, aby to tak bolo. Kráčala som proti prúdu. Teraz prijímam život tak, ako to mám. Minulosť som pustila, lebo nechcem žiť podľa skúseností z nej. Prečo? Lebo boli postavené na nepravdivých presvedčeniach. Mám iba tu a teraz. Nemám nič viac, ale viem vo vnútri, že to stačí. Je to sloboda.

30.11.2018 sa v Bratislave uskutočnila meditácia s médiom Ester, ktorá pre Európu pomáha práve v liečení ľudí tak, ako to robí John of God v Brazílii.

Boli sme z klubu celá skupina. Onkologickí pacienti, zdravé priateľky, tí, čo chcú bábätko a nedarí sa,….a tam som pocítila domov. Nie ten fyzický, nie ten duševný, ale ten duchovný. Pocítila som ho nie s presvedčenia v hlave, ale v srdci. Liečili nás svetelné bytosti, lekári, Doktor Augusto, Oswaldo Cruz, Doktor Ignasio a ďaľšie. Kedže sa mi otvorila schopnosť cítiť svoje vnútro, tak prítomnosť vyšších svetelných energií preciťujem a nepotrebujem presvedčenie zvonku. Verím, čo cítim. A tak silné, liečivé energie sa nedá necítiť.

Celé toto zdieľanie je však kvôli tomuto odseku.

Posledná časť meditácie, bola vedená Ježišom. Napriek tomu, že som meditácie navštevovala a doktorom a ich energie cítila, vždy som sa cítila nesvoja pri slovách Ježiš, Boh, Panna Mária….Nešli do mňa. Bránila som sa. Nevedela som sa úplne oddať. Úplne pustiť. Rešpektovala som to, nerušilo ma to, ale bolo tam ALE.

30.11.2018 to však prepísal. Do média Ester sa vtelil Ježiš a viedol nás slovami, srdcom, ktoré nie som schopná zopakovať. Nedá sa to. Ani najkrajšia poézia by to nedala. Moja hlava nebola, bolo iba srdce. Božská láska, liečivá. Precítila som v sebe a k sebe význam slov cez pocit na tele. Pocit bezpodmienečnej lásky, dôvery, oddania, intimity, hlbokej vďaky. Dokonca sa mi zjavil obraz Ježiša v mysli. Bolo to prvýkrát, a stalo sa to, keď som bola pripravená, prijímajúca bez hodnotenia. Našla som vo svojom vnútri krehkú vieru. Nie tú slepú, keď opakujem niečo, čo vo vnútri nebolo prežité, ale vieru, vychádzajúcu z hlbokého prežitia spojenia sa s  niečím, čo opísať neviem. Nemám slovník. Neviem motlitby očenáš, zdravas Mária. Ale vôbec to nevadilo. Rozhovor s Ježišom bol rozhovor sŕdc, tie slová nepotrebujú.

Dnes je prvý deň po tejto pre mňa dôležitej udalosti. Rozprávam sa s Ježišom srdcom, úprimne. Je to silné a dáva mi to silný rešpekt, lásku, múdrosť k sebe i ku všetkému naokolo. Pomáha uvoľniť smútok, slabosť, negativitu zvnútra. Prázdne miesto čaká. Uvidíme, čo život napíše.

Všetkým želám, nájsť vieru. Tú skutočnú, tú zvnútra. Tá ako placebo efekt lieči. Je to liečivá sila božskej lásky. Nemá logiku, nemá pravidlá, nevychádza z náboženstiev, a je jedno, ako ju voláme.  Táto vychádza zo srdca. Zo srdca, ktoré dokázalo odpustiť napriek bolesti a krivde, zo srdca ktoré je vďačné napriek bolesti, smútku, strate, smrti. Zo srdca, ktoré miluje znovu a znovu napriek všetkému. Nevinného srdca, ktoré je pokorné, lebo vie, že nič nevie.

S úctou a láskou

Martina