Milí priatelia,

hĺbka slov „nikdy nevkročíš dvakrát do tej istej rieky“ mi dáva úplne iný zmysel ako pár rokov dozadu. Až na stretnutiach s vami si uvedomujem poznanie, vychádzajúce z väčšej hĺbky.  Všetci vyrastáme v spoločnosti, v ktorej je nám odmalička automaticky podsúvané čo je správne a čo nie. Čo je dobré a čo je zlé. Za čo nás druhí ľúbia a za čo nás nemajú radi.

Snaha žiť podľa týchto  pseudoprávd nás (vás) núti žiť podľa hlavy, kam sa nám tieto programy nahrávajú. Prestávate cítiť sami seba, prestávate cítiť svoje okolie a vnímate ho očami mysle, tj. očami toho, čo vám váš filter ukáže ako priechodné a prijateľné na to, aby ste to pustili k sebe a toho, čo vám váš filter zastaví a myseľ tak nedovolí to prežiť na vlastnej koži a spoznať na základe vlastnej skúsenosti, ako to skutočne máte vy a nie ako by ste to mali mat podľa druhých. Prestávate byť inteligentnými ľuďmi, žijúcimi a múdrejúcimi na základe vlastných prežitých skúseností a stávate sa výkonnými a úspešnými intelektuálmi. Prestávate byť deťmi, ktoré prirodzene a s radosťou objavujú nové veci. Uspokojujete sa s istotou, stereotypom a s tým, čo máte naučené. Stávate sa súčasťou stáda. Strácate spontánnosť života, bojíte sa neistoty a rizika, kupujete si za peniaze moc a bezpečie.

Naša spoločnosť oceňuje intelekt pred inteligenciou. Narastá nálada, že sa deje dokola to isté. Rozčuľujete sa nad politikmi, nad biznismenmi… reagujete stále rovnako. Stále rovnaké slová, stále rovnaké myšlienky a činy. Ak sejete to isté zrno, narastie tá istá úroda. A tak dookola… Kým nevymažete programy z hlavy a neprestanete prehrávať rovnaké reakcie zapísane v genetickom kóde svojej DNA na vonkajšie podnety, kým sila vašej mysle diktuje váš život, nič sa nemôže zmeniť. Dostať sa ďalej za vašu myseľ, dostať sa do stavu, že na zdanlivo rovnakú situáciu vedome aj keď s rizikom a strachom odpoviete inak, podľa toho, čo vo vnútri cítite, to je cesta k slobode. Schopnosť pustiť zaužívanú reakciu a prestať sa správať ako „Pavlovov pes“, je schopnosť, s ktorou dokážete kráčať cestou slobody. Sloboda je to najvyššie po čom ľudská duša túži, sloboda je to, čo je jej podstatou. A nedá vám ju nikto zvonku, musíte si ju dať sami, zvnútra.

Čo znamená dať si slobodu? Znamená to nájsť silu myslieť, hovoriť a konať tak ako to cítite vo vnútri bez ohľadu na poučky, ktorými ste kŕmení. Sila aj za cenu chyby, zlyhania, odsúdenia či samoty byť schopní kráčať cestou ku svojej evolúcii, sila nekráčať cestou, ktorú vám svojimi poučeniami dláždia iní zvonku.

V nasej spoločnosti sa budeme najbližších 10 rokov stretávať s Alzheimerom, Parkinsonom, demenciou… oddelenosťou tela od mysle. Vnútorný konflikt a vnútorný boj medzi tým, čo sa má a tým, čo by sme potrebovali narastá rovnakou mierou ako vnútorné napätie. To sa začína prejavovať nespavosťou, migrénami, úzkosťami…. a my berieme lieky zvonku, namiesto toho, aby sme sa vyliečili sami a postavili sa ku svojmu zdraviu zodpovedne a začali skutočne žiť a nie prežívať.

Opustiť svoju zónu komfortu nie bojom a argumentáciou, ale s láskavosťou a nežnosťou k sebe samému, kedy vás všetci „majú radi“, kedy  „máte pokoj a nemáte konflikty“ a byť sám sebou a s rizikom a neistotou byť odvážny, žiť svoju pravdu a zistiť svoje skutočné temné stránky a aj tie svetlé stránky.

To chce skutočne silu. Ale iba vekom človek zmúdrie a pochopí, že túto silu nenájde vo svaloch a vo vonkajšom ocenení a úspechu. S vekom príde múdrosť a sila žiť ju si vyžaduje vnútornú silu (nie tu vonkajšiu) a skutočnú vieru, ktorá nás udrží v otvorenom srdci, ktorá nás udrží čeliť tlaku s pokorou a nie s vôľou. Prijať každú časť svojho tela, každú črtu svojej individuality, svoju myšlienku či slovo. Prijať sa úplne. Spojiť a svetu ukázať svoje dobro a svoje zlo bez hanby a s pokorou. Ukázať tak sebe to, kde sa chcem zmeniť a byť lepším človekom a kde sa nenechám využívať a vysávať. Toto úplné pochopenie je cesta k rešpektu, šťastiu a slobode. Krok za krokom. A moja skúsenosť je, že aj keď sa život zdá stále rovnaký, nie je. Práve tie detaily, ich rozpoznanie a prijatie dokážu našu dušu posunúť. Práve opakovaním sa učíme viac ako prežívaním stále nových zážitkov, ktoré nás držia na povrchu a nejdú do hĺbky. A o to ide. Nezostať takými, akí sme sa narodili, ale vyvinúť sa v individualitu a urobiť tento svet krajším ako keď sme naň prišli. Nie je v tom nič čarodejnícke, ezoterické ako niektorí plní strachu komentujú všetkých hľadajúcich. Mystérium života, jeho tajomnosť sa dá objaviť iba s pokorou v srdci a nie v hlave. Duchovnosť podľa mňa nespočíva v prijatí  náboženstva ako rituálneho spôsobu života, v rituáloch, ktoré ako vojaci až fanaticky dodržujete, duchovnosť pre mňa znamená stretnúť autentického človeka, ktorého myšlienky, slová a činy sú zajedno a ktoré on sám žije. Nemusia sa mi páčiť, rezonovať so mnou, ale mám k nemu  rešpekt a akceptujem, že on to tak potrebuje a cíti. Ak je stúpencom viery, lebo to tak cíti a jeho myšlienky, slová a činy sú v súlade s vierou, ktorú prijal (tj. nežije jedno zatiaľ čo ej stúpencom iného), je to individualita, ktorá si zaslúži rešpekt a úctu. Skutočné náboženstvo by totiž malo šíriť mier a pokoj, nie smrť a ohováranie, hodnotenie a porovnávanie… Samozrejme takýto rebel nie je revolucionár. Pokiaľ sa daný človek svojimi činmi netlačí do môjho privátneho priestoru, nenúti ma prijať jeho pravdu a žiť jeho život, je na mieste rešpekt. Ak rešpekt chýba, nastupuje ohováranie, agresivita, hodnotenie, kritika, hlúposť ba až fyzická sila. Na mieste je hlboký súcit. Vy skutočne hľadajúci, pravdiví a spontánni, dovoľte si zlyhať a nebyť perfektnými, dovoľte si uvoľniť sa a urobiť to, čo iní od vás neočakávajú, dovoľte si byť ľudskými. Po svojich činoch pozorujte, čo vaše srdce cíti. Sami sa naučíte veriť a deliť dobro a zlo. Zbierajte svoju inteligenciu, nie intelekt. Verte svojmu srdcu, tj. citom. Nech sú vašim navigačným systémom na ceste života, aby ste z neho odchádzali nie úspešní, ale naplnení.

Vítam vás v Lighthouseclube,

S láskou, Martina