Život je cesta. Ak sa rozhodujete pre to isté, výsledok je ten istý. Ak to trvá dlho, začíname stagnovať, stráme schopnosť žasnúť nad každodenými momentami.
Keď v mojom živote prišiel moment, kedy sa rozpadlo všetko a nezostal kameň na kameni, spadla som veľmi hlboko dolu. Do tmy. Nevedela som ako von. Trvalo chvíľu, kým som prestala v panike behať a zastavila som. Jednoducho som nevládala. Všetky: ja chcem, ja potrebujem, ja musím, zmizli. Prázdno. Keď som to pustila, začalo chodiť nové. Odmietala som, lebo som bola unavená, mala som strach, že telo vyčerpám po období vyhoretia a choroby. Izolovala som sa od ľudí a od pozvaní na ” cestu”.
Potrebovala som to tak. Život sú vlny. Raz hore a raz dolu. Prijatím toho, a uvoľnením potreby byť stále “in”, “hore”,…sa človek dostáva do harmónie. Tej ozajstnej vnútornej. Keď to má prísť, príde volanie, ktoré príde, keď sme pripravení. Vtedy ju treba uchopiť a veriť si. Nie je to vždy niečo, čo chceme, má logiku a zmysel v danom momente a snívame o tom. Ja som tak “prišla k Peru”. Občas sa niečo okolo mňa šuchlo, ale nebola to silná túžba ísť tam. Keď prišla otázka: ” Pôjdeme?” Zrazu nebol argument nie a ani nič vášnivé, že áno.
Z vnútorného pokoja a rešpektu vyšla odpoveď: “prečo nie?”. 6 mesiacov do odchodu som ani nevnímala, že letím do Peru. Až mesiac pred odletom som si začala uvedomovať praktické potreby a na čo sa pripraviť. Žiadna eufória. Let bol dlhý a hlavné mesto Lima ma neoslovilo. Bola som unavená. Necítila som žiadne spojenie.
Prelet do Cusca a následne cesta autobusom do posvätného údolia Inkov, kde som bola ubytovaná mi ukazovala podobné obrazy ako Lima. Krásnu prírodu, v kontraste s odpadkami, nedostavanými domami, jedlom na ulici, pouličným predajom mäsa, ovocia a zeleniny. Hlukom, chaosom na uliciach.
Prišla som na izbu a do rezortu. Bol to ako iný svet. Útulný, kompaktný, čistý, tichý.
Uvedomila som si vo vnútri, ako som nastavená na hodnotenie krásy a čistoty. Ako moje oči majú filter vnímať, nečisté a nepekné. Môj mozog cez zmysly hodnotil. Porovnával. Chvíľa nepozornosti a som tam:) Ak človek dlho žije v tom, čo je pekné a čo nie, naberie program a nastaví svoj štandart. K nemu už iba porovnáva. Život prestáva vnímať ako abslolútnu pravdu a vníma ju cez svoje štandarty a filtre, inak povedané, cez EGO.
Je fajn cestovať a spoznávať nové miesta. Učí nás to prijímať odlišnosť, vnímať bez filtrov, otvárať sa novej skúsenosti. Fotky v časopise National Geographic o Peru a opisy vždy vzbudia zvedavosť, ale iba skutočná prítomnosť nám dajú poznanie. Čítať o Peru a byť tam, sú odlišné veci. Nie každý má peniaze na Peru a v živote je to tak, ako to každý má. Neznamená to však, že človek nemôže spoznávať nové miesta a nových ľudí. Vždy sa môžeme niečomu naučiť, či otvoriť. Ak vo vnútri cítime silné volanie ísť niekam, hľadajte cestu, ako sa tam dostať, nie výhovorky, prečo vy tam nemôžete ísť. Po uvedomení si filtra a jeho pustení, som zrazu začala hladieť na Peru inak. Stačilo uvedomenie. Odlišnosť tejto krajiny je totiž VEĽMI VEĽKÁ. Ale pochopenie, že je tak odlišná od tých, ktoré som videla, neznamená, že je horšia či lepšia. Je iná. Ľudia sa učia, budujú, zlepšujú to vonku, ale majú bohaté to vo vnútri. Keď ste s nimi a počúvate, majú krásnu filozofiu života. Filozofiu, že Pachamama je Svätá Matka, ktorá dala život všetkému na zemi. Pachapapa je Svätý otec, ktorý vidí z nadhľadu a vyššej perspektívy. Had, jaguár a kondor sú zvieratá, ktoré sú vo všetkých symboloch, na tradičných oblečeniach, obrazoch…v srdciach ľudí. Had – inteligencia. To čo žije v tme, lebo má dar vidieť v tme. Dar byť a nebáť sa miest, kde väčšina má strach sa ponoriť. Jaguár – sila. Uvedomenie si. Odvaha zmeniť. Kondor – EGO a to, že sa treba dostať nad EGO, vyššie a vidieť z takej výšky, z akej vidí iba kondor, z výšky absolútnej pravdy. Nie tej subjektívnej, nie tej objektívnej. Ale tej absolútnej. Nie je to náboženstvo, ktoré tvrdí, že pomoc treba hľadať u Boha vonku, že my sme menej hodní, ak neplníme jeho prikázania. Nie je to zväzok zákazov a príkazov, ktorí ľudí spútava ako stádo oviec do jednej kopy a potiera ich individualitu v správaní, lebo inak nebudú milovaní a akcpetovaní. Je to životná filozofia, ktorá rituálmi stále vyjadruje vďaku svätej matke a svätému otcovi, živlom prírody, ktoré sú tak mystické, že ich človek nikdy nedokáže ovládnuť ani pochopiť ani uchopiť vedomosťami. To jediné čo človek môze, a to sa tejto kultúre darí vďaka filozofii, ktorú si z generácie na generáciu odovzdávajú, je byť s prírodou spojení v pokore a láske. Komunikovať s ňou, nie s niečím virtuálnym, ale skutočným.
Peru je iné. Ľudia sú malinkí. Bývajú v hlinených domoch. Obliekajú sa veľmi odlišne.
Ale sú takí istí ako my. Viem, čo by ste mi povedali. Aj u nás ešte ľudia bývajú jednoduchšie, obliekajú si kroje. Uctievajú ceremóniami matku prírodu. Áno. Iba ich menej vnímam. Vytratili sa z môjho zorného uhla. Stratila som spojenie s týmito koreňmi. Inkovia, Peru, šamani ( ako ich my nazývame, lebo oni toto oslovenie vôbec nepoznajú), majú svoju filozofiu. Ja som nebola vedená k tej slovenskej filozofii života. Filozofii spojenia s prírodou. S rodičmi sme chodili na túry, poznávacie zájazdy po Slovensku… ale v meste Trnava som nežila v spojení slovenskej životnej filozofii. V škole, v práci, s priateľmi nebolo zvykom prejavovať verejne vďaku živlom, prírode, naučili nás akceptovať silu prírody a nebáť sa jej sily. Učili nás ako prežiť v prírode, ale nie ako sa s ňou spojiť. Nezapustila som korene. Neprešla som žiadnymi obradmi uctievania prírody, matky zeme. Vytratilo sa to u mňa? Alebo sa to vytratilo v komunite, kde som vyrastala? Alebo sa vytratilo v spoločnosti?
Trávim čas s mojím majstrom s Číny a oboznamujem sa s jeho čínskou filozofiou, čítam o filozofii Indov, Srí Lančanov, spoznávam filozofiu Inkov…, aby som pochopila, že všetky majú jeden základ. Vychádzaju z pozorovania a poznania prírody, ktoré si z generácie na generáciu odovzdávajú. Fajn. Kam mám ísť po poznanie slovenskej filozofie? Kde sa drží línia dlhoročných múdrostí a poznania pre mňa? Je tak veľa rôznych novodobých učiteľov, ktorí sa zobúdzajú. Ako prirodzenou cestou žiť filozofiu bez nútených obradov, seminárov, workshopov? V meste spojenie s prírodou a jej múdrosťou ťažko hľadať a žiť. Za kým ísť s pokorou a vnímať svetlo vychádzajúce z prírody? Neviem. Žiť podľa Inkov, či Čínskej kultúry, indickej kultúry je prevzatím niečoho vzdialeného. Ale vôbec sa nedivím, že sa to húfne deje. Vôbec. Prevziať niečo, čo sa odpojilo od koreňov sa totiž nedá. Nemá to silu. Stretnúť Inku, Číňana, Inda, ktorý vyrastajú v tom, v čo veria, lebo ich viera vychádza z poznania prírodných elementov, zvierat, ….ktorú odovzdávajú starí ľudia ako vlastné poznanie a nie vedomosti. Tá naša vychádza z veľa informácií, čiže z hlavy. Ale nežijú ju deti v škole, pri športe, ľudia v práci, či po práci. Nie je bežné každý deň prejaviť precítenie, vďačnosť a rešpekt ku všetkému živému. Filozofia je kopou informácií, ktorých sa chytáme, keď je zle. Žiť ju, každý deň žiť to, čo nás vnútorne vyživuje, znamená patriť ku skupine “divných” ľudí. Skrývať sa, oddeľovať sa, znamená mať strach a nebyť sám sebou.
Či na Srí Lanke, či v Peru, či Thanjsku, či Costa Rice – tí ľudia to žijú. V bežnom rozhovore sa neboja hovoriť o liečivej sile energie, rastlín,… a neboja sa v bežnom živote aplikovať múdrosti starších. Uctievajú si starobu, zvráskavenú kožu, fyzickú slabosť. Prirodzene chápu, že najväčšou silou človeka je rešpekt. A ten prichádza z vekom. V mojom okolí starší ľudia sú zväčša chorí, odkázaný na starostlivosť, často demetní. Nevyzerajú “vábne” a už ani plastické vylepšenia, kozmetické úpravy nemajú zmysel. Sedieť s nimi a príjimať s pokorou múdrosť je ojedinelosť, ktorú si vážim. Zväčša veľa rozprávajú, ale žiadna pozitivita. Skôr sťažnosti, závidenie, nespokojnosť, zatrpknutosť. Nič, čo by som si zobrala do batôžka:)) Tak veľmi chceme v 50-ke vyzerať na 30, že je to až smiešne. Tak sa bojíme chorôb, až sme všetci nejako chorí. Tak sa držíme života vonku a neotvárame sa objavovaniu vnútra, že až epidemicky sa rútime do éry, kedy Alzheimer, Parkinson, Demencia budú spoločný menovateľ pre starobu. V západnej kultúre nastal boom otvárania centier rozvoja, alternatívnych kliník, miest energetických liečení…. Vnímam to ako nutnosť, ako ukoreniť samých seba, cez múdrosť tých, ktorí ju dokázali uchovať po viac ako 4000 rokov. Spôsob ako prijať učenia plné absolútnej pravdy v čase, keď naša kultúra toto stratila, alebo nemá cestu a mediátora, ako odovzdať. Bez spojenia nemôžeme žiť vedome. A žiť nevedome, je premárnený život. Moje poznanie.
S úctou a láskou
Martina