Milí priatelia,

keď som sa rozhodla písať tieto riadky, bola som na turnaji v Gdansku s mojou dcérou a manželom. Často som počúvala o tom, ako rodičia realizujú svoje športové ambície cez deti. Ale nikdy som tento výrok neprecítila tak ako uplynulý víkend. Bolo to na turnaji Európskej ligy, kde na dievčatá čakalo päť ťažkých zápasov proti družstvám, ktoré vo väčšine prípadov predstavovali reprezentačný výber krajiny.

Ja sama pochádzam zo športovej rodiny. Môj otec bol výborný futbalista, krstná mama bola brankárka hádzanárskej reprezentácie (pamätám si ako mi priniesla malého macka, maskota moskovskej olympiády) a aj moje ďalšie tety hrávali basketbal a volejbal v najvyšších ligách.

Šport bol súčasťou nášho života. Moji rodičia ním žili. Boli mi vzorom, takže som prirodzene športovala aj ja. Nie preto, že by ma nútili, prehovárali či inak motivovali, ale preto, lebo pohyb bol skrátka pre celú našu rodinu súčasťou životného štýlu.

Keď sa nám s manželom narodili deti, situácia sa vyvíjala podobne. My sami sme lyžovali, korčuľovali, hrali golf a naše deti boli odmalička pritom. Skúsili niekoľko športov, ale nikdy sme nemali potrebu ich tlačiť do profesionálnej úrovne. Oni samy sa tak rozhodli, samy si vybrali šport.

Turnaj v Gdansku mi umožnil vidieť ako trpia deti rodičov, ktorí sami nešportujú, nehýbu sa, ale svojim deťom chcú vytvoriť „ideálne podmienky“ (samozrejme v ich očiach).  Kritizujú prácu trénera, zloženie hráčok na ihrisku, výkony iných spoluhráčok…, skrátka všade vidia možnosti pre športový rast svojho dieťaťa.  A takisto všade vidia aj nedostatky, kvôli ktorým ich dieťa nerobí také pokroky, aké by si predstavovali. Všade inde sú osoby či okolnosti, ktoré bránia dosiahnutiu dokonalosti.

Myslím si, že ak by sa oni sami venovali viac svojmu vlastnému športu a tomu ako sa v ňom zlepšovať, lepšie by chápali trénera aj spoluhráčky. A hlavne by nemali toľko času žiť život svojich detí, žili by ten svoj. Ak by sami rástli, boli by svojim deťom živým príkladom športového rastu. Niektorí rodičia svojimi komentármi tie deti doslova dusili. Každé dieťa chce vidieť svoju mamu či otca nadšených a usmiatych. Vie, že jeho úspech v športe ich robí šťastnými, tak sa chúďa snaží zo všetkých síl. Ale keď je toho veľa a tú zodpovednosť za šťastie rodičov nezvláda, ten tlak predstavuje obrovskú záťaž. Dôsledkom je, že začne o sebe pochybovať a cítiť, že nie je dosť dobré.  Mentálne upadá a prestáva mať radosť z pohybu. Dostáva sa tam, kde sú jeho rodičia.  Pohyb ho prestáva baviť, chce s ním skončiť a na tréningy chodí bez nálady a nadšenia.

Rozhodnutie venovať sa športu profesionálne by jednoznačne malo vychádzať zvnútra človeka, nie od ľudí okolo neho, ktorí si myslia, že vedia najlepšie, čo je pre dieťa dobré. Rodičia by mali vytvárať podmienky, v ktorých dieťa môže vyskúšať mnoho rôznych aktivít, hľadá sa, teší sa  a samé si vyberie. Skutočná zodpovednosť a dôvera dieťaťa sa buduje tak, že v športe zažíva všetko, vrátane prehier a neúspechov. A ak v týchto ťažkých chvíľach rodičia vinia za jeho neúspech niekoho iného a vytvárajú klímu, že tak to nemalo byť, berú vlastne dieťaťu možnosť naplno sa tešiť z následného úspechu a výhry.

Čo tým myslím? Ak niekto neprecíti prehru a neúspech, neprijme ju, nedokáže potom naplno precítiť ani úspech a výhru. Zostane v ňom totiž energia neúspechu vo vnútri, ktorú neprijal a znemožňuje tak úspechu zaujať toto miesto. Prehru treba prijať, rozpustiť v smútku. Až potom sa vytvorí potenciál na výhru, na to byť úspešným.

Prečo to píšem? Lebo šport ako taký môže byť cestou ako sa stať lepším. Prostredníctvom výhier a prehier sa dá pochopiť o čom je život, spoznať pravdu. A keď potom príde okamih naplnenia a šport už nedáva človeku to, čo potrebuje, dokáže ho s ľahkosťou pustiť a ísť ďalej.

Želám všetkým deťom a rodičom, ktorí si šport vybrali ako svoju cestu, aby sa otvorili prehre a neúspechu rovnako ako výhre. Aby ich precítili naplno. Šport nie je o medailách, o dokonalosti, ale o bohatstve pocitov, ktoré nám táto cesta dáva. Keď pozerám na Nasťu Kuzminovú, ktorá zo srdca a emotívne komentuje radosť a šťastie, ale aj sklamanie a smútok, je očividné, že ona tým žije.  Každá medaila pre ňu znamená bohatstvo, množstvo pocitov – strachu, zodpovednosti, stresu, túžob a snov, radosti, smiechu, únavy, bolestí, ktoré v sebe cítila na každom jednom tréningu a na každých jedných pretekoch. Medaila je možnosť sa o toto bohatstvo podeliť a umožniť ho precítiť aj nám.

Nechajme aj my naše deti žiť ten ich život a my žime rovnako intenzívne ten náš. Nechajme ich byť nedokonalými, neúspešnými, smutnými. Umožnime im nech to zažijú. Nehovorme im čo mali urobiť inak, nemudrujme kto alebo čo za to môže. A keď to nastane, buďme im príkladom v tom, že ani nás neúspech a smútok nezloží a dokážeme sa znovu postaviť a ísť ďalej. Oni potom prirodzene urobia to isté. Vstanú a pôjdu v ústrety novým výzvam a dobrodružstvu.

Bohatstvo totiž nie je iba výhra a úspech, ale aj prehra, sklamanie a smútok. Bez jedného nie je to druhé.

S úctou
Martina